Závisť naša každodenná

Autor: Dana Komlossyova | 4.1.2012 o 14:54 | (upravené 4.1.2012 o 16:16) Karma článku: 7,33 | Prečítané:  1113x

Chcela som si dať teraz poobedného šlofíka, ale už od včera večera ma mátajú myšlienky (tie ma mátajú často, ale tentokrát je to obzvlášť intenzívne), ktoré, zdá sa, mám potrebu dať aj do písomnej formy.

 

Tak teda rovno k veci. Ale vlastne, najprv mám na vás, milí čitatelia môjho blogu (ozaj, vďaka za čas), pár otázok, na zamyslenie:

Kde sa v krvi roduverného Slováka berie závisť? Kedy sa nám to stalo?

Zbavíme sa tohto neduhu niekedy?

Myslíme si, že bez toho, aby sme sa tohto neduhu zbavili, sa niekedy niekam dostaneme?

Stačí sa pozrieť okolo seba (možno aj na seba v zrkadle, všakáno), do novín, porozprávať sa so susedom či kolegom – pre príklady závisti netreba nikdy chodiť ďaleko. Závidíme aj nos medzi očami, nedoprajeme nikomu nič, každý, kto je úspešný (a tým defacto relatívne bohatý), je automaticky zlý, vydierač, kapitalista, priam otrokár... čakáme, že nám Niekto Niečo (alebo najlepšie Všetko) dá, máme pocit, že máme automatické právo mať sa dobre a Tí Ostatní majú povinnosť zabezpečiť, aby sme sa mali dobre. Potom, keď zistíme, že sa nemáme až tak dobre ako šéf / majiteľ firmy / podnikateľ zo susedstva / bývalý spolužiak zo strednej, tak sa začneme ľutovať a závidieť, nadávať, neznášať.

Zahraniční investori? Nedobre, lebo dostávajú všelijaké stimuly. A síce poniektorí ponúkajú aj nadštandardné platy v porovnaní s daným regiónom (ak vôbec je čo porovnávať), ale aj tak nedobre, lebo nedávajú také ako „na západe“. Politik si kúpil už tretí byt? Nedobre, aj keď si ich kúpil za vlastné prachy (nie za štátne), ktoré zarobil podnikaním a používaním rozumu.

Neznášame úspešných ľudí namiesto toho, aby sme sa od nich učili. Furt (naivne) čakáme na nejakého Spasiteľa, ktorý konečne urobí zadosť nášmu pocitu, že máme právo mať sa dobre (si zaslúžime vraj istoty), ktorý konečne klepne po prstoch tým, ktorí nám „ubližujú“, ktorí nám nechcú dať vyšší plat (ale sami oňho zabojovať nevieme, lebo veď načo sa o to vôbec pokúšať, keď aj tak nám plat nezvýšia, radšej budeme potichu nadávať), ktorý nám nedajú štvrťročné / polročné / vianočné odmeny aj keď sebe kúpili nové auto atď. atď. Čakáme na Spasiteľa, ktorý potrestá tých, ktorí majú veľa vďaka vlastnej práci a šikovnosti, odvahe riskovať, odvahe začať niečo nové. Spasiteľa, ktorý bohatým zoberie a chudobným dá. Čo bude, keď už nebude od koho brať, ale chudobných bude stále viac, už nikoho nezaujíma.

A v tejto naivite, pocite ukrivdenosti a závisti, v ktorej sa radi čľapkáme ako prasiatka v blate, potom zbožne vzhliadame k pánovi R.F. a veľkoryso odpúšťame pánovi M.D. Lebo síce je predpoklad, že oni majú minimálne toľko, ako taký pán R.S., ale oni sa tým samozrejme nepochvália (lebo to majú niekde vo Švajci alebo kde), nikto na to nepríde a aj keby, páni si vymyslia bájku, ktorej sme pripravení bez mihnutia oka uveriť. Lebo snáď oni nás už tentokrát konečne spasia. Aby sme sa my nemuseli moc snažiť a niečo pre to urobiť, ale aby sme sa mali všetci dobre. Viac ako dobre. Alebo aspoň lepšie ako sused, nech máme zo seba dobrý pocit, že sa máme lepšie ako niekto iný. Ale aspoň tak dobre ako manželky a deti šéfov zahraničných firiem. Alebo nech aspoň splatíme tie naše hypotéky do 2-3 rokov. Nech už nemusíme závidieť . Nech už nie je komu závidieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?